Blúdiac sám v myšlienkach svojich , šiel som kráčajúc temnou
nocou, naprieč mestom, životom zvyčajným i všetkým dobre
známym, predsa cítil som, že niečo tajomné vôkol mňa dýcha a
tiesni ma.
Už v dávnych dobách, keď ľudia spolu so zvermi nažívali a svar
s túžbou po bohatstve v ich srdciach ešte miesto nemali, tušili
by, že niečo nekalé sa blíži, pretože je to niečo, čo
neskrýva sa, ale iba priamo, sťa šíp z luku vystrelený, besnie
po tom, čo cestu mu skríži.
Zlo, hrozba, démon vlečúci deti z domovov, teplých náručí
matkiných, prísnych pohľadov otcov. Bez povolenia, bez zaváhania,
bez stopy ľútosti, či ospravedlnenia, berie si to, po čom jej
čierne srdce túži.
Bolo to tak predtým a je tomu tak aj teraz.
Nočné mesto. Výjav prenádherný, pohľad, ktorý dušu pohladí.
Do údov novú silu vleje a všetky dvere, do ktorých sme čo i len
myšlienkou chceli nazrieť, máme zrazu otvorené. Oproti nám, naše
sny a túžby kráčajú v podobách hmotných osôb, výzvou
čnejúcou sa v ich očiach a v tvárach vpísanou, nasledovať ich.
Odhodlanie niečo dokázať, odhodlanie niečo zmeniť, to sa vám
ženie hlavou pri pohľade naň. Chcete sa stať jeho súčasťou a
nasledovať ho, ako bytia nášho tieň nasleduje vás. Vnoriť sa do
jeho podstaty a deliť sa o radosť, ktorú v nás vyvolávajú
galaxie žiary, tvorené z miliónov lámp, lemujúcich aleje. Takto
to malo byť.
No nie však všetko je tak krásne ako toto. Niečo čo by malo byť
viac výnimočné, iba zabudnuté ostáva. More ľudí smerujúcich
niekam, kde návratu cesty už niet. A to je choroba naša, choroba,
ktorú nesprevádza tieň, pretože tieňom sa ona stala.
Zaslepenosť ľudí, ich túžba po dokonalom živote, len jeden
smer, na očiach klapky a nič iné v úvahu neprichádza. Len my!
Len blaho naše do popredia dávať a blaho iných do zeme
zašľapávať, tak ako, keď sliepky zrno hrabú, my dupotom nôh,
by sme zborili aj tu najväčšiu hradbu.
Tok mojich myšlienok náhle ustal, keď môj pohľad na starcovi
spočinul, nehybne ležiacom na chladnom chodníku v dave ľudí, sťa
kameň v rieke čeriaci vodnú hladinu. Tela môjho mocný krč sa
zmocnil, strach do očí zrazu mi vyšiel a výjav blízkej smrti,
gilotína visiaca nad hlavou jeho, to bol ten pocit, čo po celý čas
sa za mnou moril.
Celou dušou dúfajúc, že niekto sa skloní snáď na pomoc
starcovi, no márne, nik nejavil súcit ba ani záujem, len slepo
kráčali ďalej.
V tú chvíľu rozhodol som sa, bolo to rozhodnutie jasné, hviezdy
na nebi by mohli tej žiare zavidieť, spravil som krok naprieč
cestou. Zrazu nastala tma a ja na zemi ležím, v kaluži krvi
vlastnej.
Strieborný diabol, však ďalej uháňal, bezvládne telo moje a
letmú myšlienku naň, za ďalšou zákrutou zanechal, ale tá moja,
nie a nie zmiznúť, iba oči moje tie starcove hľadali, aby mu
aspoň chabým úsmevom pomocnú ruku podali. A v tom ruchu sa
nakoniec tak stalo, naše oči stretli sa a v nich pochopenie, láska
a napokon ako odraz v zrkadle javila sa smrť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára